Môj prvý event sa začal nástupom do podozrivého ukrajinského autobusu v 18:00 v prvý augustový deň na autobusovej stanici Florenc. Vonku bolo minimálne 35 °C a spotený som bol od hlavy až po päty. Ako som neskôr zistil, bol som jediný „neukrajinec“ v celom autobuse. Celú cestu som pozeral na ukrajinské komédie a snažil som sa zabávať na niečom, čo som ani nechápal. Vždy keď zastavil autobus a začali sa zdvíhať ľudia zo sedadiel, tak som pochopil, že je prestávka. Avšak, keď sme v noci zastavili na krajnici pri ceste, tak som bol trošku v rozpakoch. Po chvíli sme sa zase pohli a o päť minút sme zastavili zas. Takto to pokračovalo až po najbližšiu čerpaciu stanicu pri meste Frýdek – Místek. Tam sme zastavili definitívne a ja už som bol zmierený s tým, že sa na tú Ukrajinu ani nedostanem, keď som videl do pol pása nahých šoférov autobusu, ako vyťahujú z nápravy ľavé predné koleso. Našťastie po hodine tvrdej práce sa im podarilo autobus opraviť a ja som cítil, že už ma nič na ceste na Ukrajinu nezastaví. To som však ešte nevedel, že strávim dlhé hodiny na poľsko – ukrajinskej hranici. Po tejto strastiplnej ceste som sa nakoniec dostal do Lvivu asi päť hodín po plánovanom príchode. Autobus ma vyhodil na autobusovej stanici na úplnom okraji mesta. Mojimi prvými cieľmi boli bankomat a toalety. Ukrajinské peniaze som úspešne získal, avšak po videní toalety na stanici som usúdil, že hygiena počká. Vzápätí mi volal Michal, jeden z organizátorov, že už na mňa čakajú a kde som. Popravde, to som ani ja moc nevedel, ale nakoniec sme sa dohodli na tom, že miestnou hromadnou dopravou sa dostanem do centra, a tam na mňa on počká na jednej zo zastávok. Nastúpil som do autobusu a tešil som sa už na to, ako sa stretnem s ostatnými účastníkmi eventu. Po 10 minútach mi však došlo, že nedokážem žiadnym spôsobom zistiť kde som, keďže nehlásili sa žiadne názvy zastávok a moji spolucestujúci na mňa len čumeli ako na mimozemšťana, keď som sa ich anglicky pýtal na svoju polohu. Zúfalo som volal Michalovi, nech mi povie nejaké orientačné body po ceste, podľa ktorých by som sa orientoval, ale po chvíli som zistil, že som prevolal celý svoj kredit a nedozvedel som sa skoro nič. Zmierený so životom som len sedel v tom autobuse a čakal na zázrak. A ten prišiel. Na jednej zo zastávok na mňa začal kričať nejaký chlapík a po chvíli som zistil, že je to Michal. Ešte že ma spoznal. Priviedol ma do bytu, kde už boli ostatní účastníci eventu (okrem mojich spoločníkov z Prahy – Elišky Janouškovej a Roberta Křesťana, ktorí šli do Lvivu stopom, čo nepochopím doteraz). Keďže to bol môj prvý event, tak spočiatku som bol neistý a vyľakano som odpovedal na otázky, ktoré na mňa všetci začali sypať. Asi hodinu po mne prišli do bytu Eliška s Robertom a spolu sme sa všetci vybrali do reštaurácie. Po výbornom jedle sme sa všetci účastníci eventu rozdelili do dvoch skupín a dostali sme mapu centra mesta s rôznymi úlohami, ktoré sme museli splniť. Bola to taká kombinácia súťaže so city tour. Večer sme sa všetci vrátili naspäť do bytu, kde sme boli obdarovaní veľkým množstvom jedla a pitia. V noci pokračovala zábava a nesmelo chýbať ani BDC, na ktorom som mal premiéru a podľa toho to tak aj dopadlo... Na druhý deň som nejakým zázrakom vstal z postele a všetci sme sa vybrali pozrieť univerzitu, kde študujú naši organizátori z Lviva. Následne sme sa vlakom presunuli z Lviva do Vorokhty a počas niekoľko hodinovej ceste sme sa poriadne vypotili. Ak sa vám nechce platiť saunu, vrelo odporúčam cestu vlakom po Ukrajine počas letných dní. Aby toho nebolo na nás málo, tak sme sa po príjazde vlaku do cieľa spolu s Eliškou a Robertom rozhodli, že sa do nášho strediska zvezieme v starom ruskom vozidle. Vybrali sme si však dobre, pretože tá cesta k stredisku sa len tvárila, že je z asfaltu a na jej hrboľoch sme si poskákali ako blchy. Po príchode do cieľa sme sa ubytovali do jednej veľkej chatky a noc sme strávili v podobnom štýle ako v prvý deň. V tretí deň prišiel konečne čas na to, na čo sme na Ukrajinu všetci prišli. Pred nami boli tri dni turistiky a dve noci spania v horách. Do svojich batohov sme si nabalili len nutné veci, ktoré nám pomohli prežiť a vyrazili sme zo strediska do najvyšších polôh ukrajinských Karpát. Tento deň bol len o tom, vyštverať sa do hôr, prekonať niekoľko stometrové prevýšenie a rozložiť stany pri najvyššie položenom jazere Ukrajiny s názvom Brebeneskul vo výške 1 801 m n. m. Zároveň tento deň bol najťažším dňom turistiky, keďže toto všetko sme museli zvládnuť s plnými krosnami jedla a s neustálym stúpaním do kopca asi 15 kilometrov. Večer sme sa konečne dostali k našej vysnívanej destinácii a rozložili sme si stany. Organizátori sa o nás opäť pekne postarali a navarili nám. Večer sme strávili posedením pri ohni s pitím tradičnej ukrajinskej „horilky“. Tento nápoj sa postaral o to, že na druhý deň ráno som bol viac mŕtvy ako živý, a čo bolo ešte horšie, čakalo nás 20 kilometrov turistiky po slnečných hrebeňoch ukrajinských Karpát. Ten majestátny výhľad z hrebeňov a vrcholov, ktoré dosahovali výšok tesne nad 2 000 m n. m. však stál za to. Občas som neveril vlastným očiam čo vidím a musel som sa dosť často prefackávať, aby som sa uistil, či to nie je len sen. Bola to panenská príroda absolútne nedotknutá činnosťou človeka, ktorá nám vytvárala scenériu počas celého dňa. Po heroickom výkone všetkých účastníkov sme tento ďalší náročný deň zvládli a úspešne sme sa vrátili k svojím stanom. Večer sa niesol v podobnom duchu ako tie predošlé, avšak mňa spoločne s Robertom postihli isté problémy s trávením a tú noc sme skôr pretrpeli ako si užili. Spal som asi dve hodiny nadránom a aj tie som len tak prežíval, keďže okrem problémov so žalúdkom som sa predošlý deň spiekol ako kura v trúbe v dôsledku podcenenia ostrého horského slnka. Spať som tak mohol len v jednej polohe niečo na štýl supermana. Aj napriek tomu všetkému som však bol odhodlaný absolvovať turistiku nech sa deje, čo sa deje.  Týmto spôsobom sa chcem poďakovať hlavne Olene, ktorá bola jednou z organizátoriek, a ktorá ma dávala dokopy celú noc a aj nasledujúce ráno. Bez jej pomoci by som určitenedokázal také veci, ktoré som nakoniec zvládol. Asi polovica ľudí sa rozhodla neabsolvovať výstup na Hoverlu, najvyšší vrch Ukrajiny (Obrázok 1), avšak ja, spoločne s Eliškou a Robertom sme patrili do tej skupinky šialencov, ktorí sa na túto turistiku vydali. Doteraz si veľmi dobre pamätám na to prudké záverečné stúpanie na vrchol, ktorý sme ani zdola nevideli, keďže bol skrytý v oblakoch. Nakoniec sme to však dokázali a vystúpili sme na Hoverlu v nadmorskej výške 2 061 m n. m. Na vrchole sme však neboli dlho, keďže tam strašne fúkalo. Zmohli sme sa na pár fotiek a začali sme pomaly zostupovať až do nášho strediska. Ako sa neskôr ukázalo, zostup po svahu bol ešte náročnejší, pretože začalo prudko pršať a všetko bolo klzké. Neskoro večer, už po tme, sme sa však dokázali úspešne vrátiť k našej chate po túre s nachodenými necelými 20 kilometrami. Ďalší, v poradí už šiesty deň sa niesol v duchu regenerácie po troch náročných dňoch. Nanešťastie celý deň pršalo, avšak to nám až tak nevadilo, keďže sme žiadnu turistiku už neplánovali. Všetci sme si vyskúšali zahrať si na najdlhší hudobný nástroj na svete, ktorý je ukrajinskou národnou tradíciou a volá sa trembita (Obrázok 2). Taktiež sme ochutnali tradičné jedlá a nápoje a večer bol naplánovaný odjazd k železničnej stanici a nočný presun vlakom späť do Lvivu. Pred odchodom však sa nám niekde v lese stratili Liesa z Belgicka a Julia z Nemecka a asi polovica organizátorov mala žalúdočné problémy. Dievčatá sa však nakoniec našli a všetci sme ako tak zvládli nočný presun do Lvivu. V tento posledný deň sme sa už hneď po príchode do mesta začali pomaly všetci lúčiť a rozchádzať. Ja som mal naplánovanú jazdu autobusom až v 14:00, takže som mal ešte pomerne dosť času. Ujal sa ma však jeden z organizátorov, Vova, ktorý bol ochotný sa o mňa pár hodín starať a poskytnúť mi všetko, čo som potreboval. Tak som sa rozlúčil so všetkými a spoločne sme išli k nemu do bytu. Dokonca ma odprevadil aj k môjmu autobusu na autobusovú stanicu a následne sme sa rozlúčili a popriali si do života všetko dobré. Cesta do Prahy autobusom bola podobná tragédia ako cesta do Lvivu, avšak to ma už netrápilo, keďže som mal za sebou týždeň veľkého množstva zážitkov, ktoré zostanú zapísané v mojej Obrázok 1: V pozadí najvyšší vrch Ukrajiny - Hoverla (2 061 m n. m.) pamäti do konca môjho života. Na záver by som chcel poďakovať Eliške, ktorá ma po dlhých týždňoch prekecávania nakoniec prehovorila na tento event a rozhodne neľutujem to, že som ho absolvoval a zároveň takto vstúpil do rodiny EGEA, ktorá mi aj za tú pomerne krátku dobu čo v nej zatiaľ som, dala toho strašne moc do života a verím, že mi ešte ponúkne veľa zážitkov, ktoré si budem pamätať navždy. Dávid Klesík  Obrázok 2:Skupinová foto s trembitou |
Hlavní stránka > Reporty z proběhlých akcí >
